Bol to neustály kolotoč a boj o prežitie.
20 rokov som žila život s rôznymi obmedzeniami, prispôsobovaním sa zdravotnému stavu svojej dcéry a manžela. Mali veľmi ťažké diagnózy.
Katka sa narodila mŕtva. Lekárom sa ju podarilo prebrať, no mozoček zostal poškodený. Nemala sací ani pregĺgací reflex. Bolo jej treba odsávať hlieny a sliny, ktoré si nevedela preglgnúť. Kŕmila som ju striekačkami rovno do žalúdka. Hneď po narodení začala mávať epileptické záchvaty, ktoré sme jej tlmili trojkombináciou liekov, no aj tak ich mávala denne 20. Z toho dôvodu sme nemohli cvičiť Vojtovú metódu. Cvičenia vyvolávali záchvaty a tie zhoršovali celkový zdravotný stav dieťaťa. K tomu sa pridružili časté zápaly pľúc a priedušiek.
Bol to neustály kolotoč a boj o prežitie.
Katka mala mesiac, keď mi lekár povedal jednu vetu, na ktorú nikdy nezabudnem: „Kde je chorý člen rodiny, tam je chorá celá rodina.“ Vtedy som mu neverila. No bola to pravda. Manžel – Katkin otec bol na Katku veľmi naviazaný. Keď sa jej prvý krát výraznejšie zhoršil zdravotný stav, aj on skolaboval. Dostal pľúcnu embóliu a cukrovku. Vďaka týmto diagnózam sa mu postupne zhoršoval zdravotný stav. Srdiečko zoslablo preto potreboval kardiostimulátor. Ľadviny prestávali fungovať, musel chodiť na dialýzu. Rany na nohách sa veľmi ťažko hojili. Skúšali sme rôzne metódy liečby. Už keď sa zdalo, že nejaká liečba pomohla, vytvorila sa nová rana a zasa sme bojovali. Obväzy, náplaste, mastičky, lieky od bolesti … museli byť v dosahu. Veľa krát som nevedela čo skôr robiť. Či odsávať Katku alebo dvíhať manžela zoslabnutého zo zeme.
Žili sme zo dňa na deň.
Nič sme si neplánovali. Každý pohodový deň bol pre nás sviatkom. V rámci možností sme si užívali pokoj. Tešili sme sa z maličkostí.
V predveľkonočnom období vo roku 2018 som bola nútená ísť s Katkou do nemocnice na hospitalizáciu. Prestávali fungovať ľadviny, zavodňovala sa. Röntgen pľúc ukázal úplné znefunkčnenie ľavej strany pľúc a na pravej strane bol zápal. Ten sa nedarilo liečiť, antibiotiká nepomáhali. No tesne pred veľkonočnými sviatkami sa podarilo stabilizovať zdravotný stav natoľko, že sme si mohli s Katkou užiť spoločné chvíle niekoľko dní doma. No Veľkonočná nedeľa bola znovu náročná. Horúčka a zavodnenie nás donútili ísť rovno do nemocnice. Manžel odprevádzal Katku so slovami: „Katka, zbohom, … ty sa už nevrátiš.“
Ja som sa snažila tie slová prepočuť, nepripúšťať si to. Každý deň som chodila za ňou.
13.4.2018 bol piatok.
V ten deň som šla do nemocnice pre Katku. S manželom sme sa tešili, že ju konečne zoberieme domov. No, v to ráno som netušila, že ju budem posledný krát odsávať, prebaľovať, ošetrovať preležaniny a kŕmiť. Zrazu sa jej zhoršilo dýchanie. Lekár odporučil pľúcnu ventiláciu. No po mojej otázke: „Ako dlho to bude trvať?“ sme sa zhodli na tom, že ak prišiel čas odchodu do večnosti … , nech odíde dôstojne. Aj sa tak stalo. Srdiečko dotĺklo poobede o 15 hodine.
Manžel veľmi ťažko znášal Katkin odchod.
Každý deň plakal, smútil. Každý deň som počula z jeho úst: „ Katka zober ma k sebe, ja chcem byť s tebou.“ Prestal bojovať. Rapídne sa mu zhoršoval zdravotný stav. Po amputácii nohy to celkom vzdal. Katku nasledoval o 9 mesiacov.
Áno, ja som žila tento život.
Teraz s odstupom času si uvedomujem, aké to bolo ťažké, náročné. Každý deň ďakujem Bohu za to, že mi dával silu to všetko zvládať. A som hrdá na to, že Katka a Stanko ma naučili trpezlivosti, bezpodmienečnej láske a pokore. Naučili ma žiť v prítomnosti. Pri nich som sa naučila neriešiť minulosť, nezaoberať sa banalitami.
Vďaka týmto dvom anjelom som si uvedomila, akou cestou mám ísť, a čo je mojím poslaním.
Ponúkam služby pre ľudí s ŤZP