Izba číslo 5

Pán doktor povedal, že idem preč. Tak ja idem domov, domov k mame a ockovi. Teším sa. Mama príde po mňa, tak, ako mi sľúbila. Mama je úžasná. Mám ju veľmi rada.

Čakám ju. Mama neprišla. Čo sa stalo? Mama ma nechce? Prečo? Čo sa deje?

Tety sestričky sa so mnou lúčia. Vraj idem na dlhú cestu sanitkou. Preč do inej nemocnice. Tak ja nejdem domov? Kde ma to vezú? Čo bude so mnou? Mama, kde si?

Konečne sanitka zastala. Počujem cudzie hlasy. Hovoria, nech ma dajú do izby číslo 5. Čo to znamená? Nie som doma? Prečo tu nie je mama? Tak som sa na ňu tešila. Bolí ma hlava. Trasiem sa. Dali mi diazepam na ukľudnenie.

Jéééj, počujem mamu. Je tu. Prišla. No zastavil ju lekár. Počujem, ako jej hovorí: „Pani, dajte dieťa do ústavu.“
Mama zaskočená, odpovedá: „ Prečo by som ju mala dávať do ústavu? Veď je to moje dieťa. To by ma v živote nenapadlo.“
Lekár jej na to: „No viete, s ňou to budete mať náročné. Mohli by ste žiť svoj život bez tejto dcéry. Mohli by ste mať druhé zdravé dieťa a venovať sa len jemu.“
Počujem mamu: „Nie, to nepripadá do úvahy, je to moja dcéra a budem ju mať doma. Budem robiť všetko preto, aby bola v pohode.“

Mama ma vzala do náručia. Kde to ideme? Počujem iný cudzí hlas. Nový pán doktor, zdá sa mi byť milý.

Prihovoril sa mi: „Katka, my sa ešte nepoznáme. Budem ťa liečiť, som tvoj neurológ.“
Sledujem, čo sa bude diať ďalej. Počujem, ako hovorí mame: „Mamička, vyzlečte Katku“. Mojej mamičke sa trasú ruky. Je nervózna a ja viem prečo. Prvýkrát ma vyzlieka. Doteraz to vždy robili tety sestričky.

Mama, ako je to dobre, keď sa ma dotýkaš ty. Vieš to. Veď si moja mama. Si super.

Pán doktor je dobrý a povedal: „Katka má vážne poškodený mozog, až po roku sa môžeme vyjadriť, aký to bude mať dosah na jej vývoj. Netreba zúfať, musíme veriť, že Katka bude v poriadku.“

Neboj, mama, mám päť mesiacov a ešte toľko mi treba na to, aby som Vám všetkým dokázala, že budem v poriadku. Aj keď teraz sa to nezdá. Mám sondu v nose. Neviem pregĺgať. Nevadí, ja sa to naučím. Budem jesť ústami, ochutnám koláčik, keksík…. Napijem sa čajíku.

Prečo ma trápia kŕče? Prečo ma bolí celé telo, keď mám záchvaty? Kedy to skončí? Ja chcem byť zdravá. Mama sa teší, že prídem domov a budem sa s ňou rozprávať. No neviem, či to dokážem, keď mi lieky nezaberajú. Lekári sú už zúfalí, nevedia, ako mi majú pomôcť, aby ustálili môj zdravotný stav. Počula som, ako sa rozprávajú o tom, že každý záchvat ma ničí. Neveria, že pôjdem domov.

Prišla ku mne mama. Učí sa, ako ma treba odsávať a kŕmiť cez sondu. Plačem. Bolí ma bruško, ale mama je tu so mnou. Drží ma v náručí. Rozpráva, ako ma má rada. Tak sa to dobre počúva.

Je večer, mama je stále pri mne. Nespím ja, nespí ani ona. Dáva na mňa neustále pozor. Odsáva ma každú chvíľku. Dostávam záchvat. Mama volá na tetu sestričku, nech ide ku mne. Díva sa, ako mi teta dáva do zadočku lieky na ukľudnenie. Aj ma poriadne poodsáva a hovorí mame: „Teraz už bude Katka spať. Oddýchnite si aj vy.“

Vidím mamu, ako plače. Aj keď si tvár predo mnou schováva, no ja ju vidím.

Mama, keď plačeš ty, plačem aj ja. Mamička si utiera slzy, ktoré jej tečú po lícach. Berie ma na ruky. Chce ma ukľudniť. Ja stále plačem.

Vidím, že sa mama upokojuje. Prihovára sa mi. Hovorí: „Katka, ja sa o teba postarám, nech sa deje, čo sa deje. Katka, neboj sa, zvládneme to.“

Oplatí sa bojovať, keď cítite lásku. Som šťastná, že je tu mama so mnou.

Pokračovanie