Návrat domov

Mama prišla. Konečne dnes idem domov. Je tu nuda. Kamoška drieme, nechce sa jej rozprávať. No, naopak moja mama s Nikolkinou maminou veselo debatujú a všímajú si nás dve. Hovoria, že sme ako to počasie vonku. Zamračené, bez nálady. Vraj asi bude pršať. Jééééj to sa bude spať. No, ja už chcem doma vo svojej posteli.

Ale, kým sa tak stane, prejde ešte niekoľko hodín. Mama ma prezlieka, umýva a dáva jesť kašu, ktorú sama urobila. Tá nemocničná mi veľmi nechutí. Mama vie všetko najlepšie. Cítim sa úžasne, keď sa ma mama dotýka. Vyzlieka mi pyžamo, ktoré je prepotené. Robí to veľmi opatrne, lebo na chrbte mám preležaninu. Aj mi ju už previazala. Hovorí, že je viac zapálená, ťažko sa hojí. Mama je z toho nešťastná. No zároveň sa teší na to, keď mi doma zapne biolampu a bude nasvecovať. Svetlo lieči. Prihovára sa mi: „ Katka, dnes ideme domov.“

Cítim sa akosi zle. Ťažko dýcham. Chrčím. Čoraz ťažšie a ťažšie dýcham. Čo sa to so mnou robí? Mama, kde si? Mama, mama….

Už ju počujem. Rozpráva sa s lekárom. Prečo odchádza Nikolka a jej mama? Oni idú domov? Ja tu zostávam? Prečo? Budem tu sama? Dokedy?

Počujem ako lekár hovorí: „ Je tu ešte jedna možnosť.“

Mama sa pýta:“ Pľúcna ventilácia?““ Áno“, odpovedá lekár.

Mama sa mu pozrie do očí a dáva otázky: „ Pán doktor, povedzte mi pravdu, dokedy to bude trvať? Ako dlho bude Katka žiť? Dokedy sa bude trápiť?

Lekár len pokrčil plecami a povedal: „ To nikto nevie, môže to byť týždeň, mesiac.“

„Akokoľvek sa rozhodnete, rozhodnete sa správne.“ Počula som druhú lekárku, ktorá celý čas sledovala, čo sa so mnou deje.

Počujem mamin hlas: „ Ak chce Katka s nami byť, zabojuje. Ak chce odísť, nech odíde dôstojne.“ Jej hlas bol veľmi ťažký, plný bolesti a smútku.

Verím jej, že to boli najťažšie slová, ktoré musela vysloviť. No ja som jej za to vďačná. Oslobodila som sa. Môžem odísť domov, hore do neba k anjelom. Pri anjeloch budem zdravá. Teším sa, keď sa budem môcť stretnúť so starkým, ktorý mal včera narodeniny. Už ma čaká. Chce so mnou osláviť 70-tku.

No ešte musím počkať aj ja, tu v izbe na ocka. Musím sa s ním rozlúčiť. Ocko bude veľmi smutný, no chcem, aby ma ešte videl aj počul. Ocko prichádza, mama mu je za chrbtom. Je mu veľkou oporou. Ocko plače, lúči sa so mnou. Hovorí: „ Katka, ja chcem ísť s tebou, nenechávaj ma tu. Bez teba nemá život zmysel.“

Som rozrušená, ťažko sa mi to počúva. Prečo ma ocko drží? Prečo ma nechce pustiť? Veď ja už chcem byť zdravá a to budem len v tom prípade, keď sa duša oslobodí od zdeformovaného telíčka. Pľúca už úplne vypovedali službu. Srdiečko ešte bije, no čoraz slabšie.

Mama s ockom odchádzajú. Ľúbim ich nadovšetko, no teraz som už pokojná. Je tu ticho. Tlkot srdca počujem slabšie a slabšie. Odchádzam. Anjeli mi dávajú krídla a letím do neba.

Odtiaľ sa budem dívať na mamu aj ocka. Viem, že to bude pre nich ťažké. Starali sa o mňa 17 rokov. Opatrovali ma. Mama robila všetko preto, aby som sa mala dobre, aby mi uľahčovala život. No zrazu bude v mojej izbe ticho. Viem, mama bude cítiť prázdnotu, bude sa musieť vysporiadať s tým čo sa práve stalo. No má doma ocka, ktorý ju teraz bude potrebovať viac a viac. Mama je silná. Veľmi silná osobnosť.

Ďakujem mojej mame za to, že ma neopustila, keď som sa narodila.
Ďakujem za to, že ma nedala do ústavu, keď jej to navrhoval jeden lekár. Vtedy som mala ½ roka.
Ďakujem, za krásnych 17 rokov, ktoré sme spolu prežili.

Mama sľúb mi, že budeš naďalej pomáhať rodinám, ktoré potrebujú pomoc.
Sľúb mi, že na mňa nezabudneš.

Ja Ti sľubujem, že z neba budem dávať na Teba pozor, tak ako si dávala Ty na mňa tu na zemi.

Mám ti čo vracať.