Sedím v stoličke a je mi dobre
Sú tri dni pred mojimi narodeninami. Prišiel jeden ujo a niečo na dvore montuje. Mama ma doviezla v novom kočiari na dvor. Ujo sa mi prihovára: „ Ahoj Katka, doniesol som ti stoličku. Mama hovorila, že si sama ešte nikdy nesedela. Tak je spolu ukážeme, že to dokážeš. Čo Ty na to?“ Ja som prekvapene zažmurkala. Áno, to bude super. Ja mám novú stoličku. Veľmi sa tomu teším. Ujovi musím pomôcť.
Mama ma posadila do stoličky. Nie veľmi sa mi to páči. No musím vydržať. Ujo potrebuje nastaviť sedačku, podľa môjho zdeformovaného tela.
Každú časť na stoličke, ktorá sa dotýka môjho chrbta a krížov musí ponaprávať a primontovať tak aby ma nič netlačilo.
Občas sa ma opýta, či ešte vydržím. Ja len trpezlivo čakám, kedy skončí. Ujo ešte posledný raz skontroluje každú skrutku. Ockovi a mame poukazuje, kde čo treba upraviť podľa potreby, ak by ma niečo tlačilo. „Zvládli sme to“ počujem uja. „Katka, ideme ešte raz vyskúšať stoličku. Aj sa poprechádzame.“ To sa mi už prihovára ocko. Jééééj to je super.
Dívam sa na svet z výšky.
Odteraz každý deň budeme chodiť na vychádzky v stoličke. Mama sa smeje: „Katka budeš mi pomáhať v kuchyni pri varení.“ Má slzy v očiach, je dojatá.
„Konečne moje dieťa sedí.“ To sa už chváli tete Klaudii.
Mama píše na náš web poďakovanie darcom, ktorí nám pomohli k tomu, aby sme získali túto veľmi drahú stoličku.
Dostala som najkrajší a najpraktickejší darček k mojim narodeninám.
Mama je šťastná, že sa jej podarilo uľahčiť život mne a aj sebe.
V trinástich rokoch sama sedím. Zvláštny pocit pre mamu.
Dievčatá v mojom veku už behajú vonku s kamarátmi. Ja konečne sama sedím.
FB stránka: Život očami anjela
Viac článkov z knihy Život očami anjela