Život plný vďaky a pokory
Katka ma naučila žiť Život plný vďaky a pokory.
Katka bola moje prvorodené jediné dieťa, ktorému sudičky nadelili veľmi náročný život.
Už pri narodení jej srdiečko prestalo biť. Lekári ju zachránili.
Sama sa nevedela nadýchnuť. Pomáhali jej prístroje.
Prvé dva mesiace nevedela čo je objatie od svojej mamy.
Ďalšie štyri mesiace poznala len nemocničnú postieľku.
Až ako polročnú sme si ju prvý krát doviezli domov.
Odsávačka a iné zdravotné pomôcky jej pomáhali k tomu, aby mohla ŽIŤ.
S mojim prvým manželom Stanislavom – Katkiným otcom sme sa tešili z každého čo i len maličkého pokroku.
On bol na Katku veľmi citovo naviazaný. Hovorieval jej: „Katka, Ty môj anjelik. Vždy budem s Tebou.“
Aj on bol vážne chorý. Dva krát prekonal pľúcnu embóliu. Pridružila sa cukrovka. 4 x denne si pichal inzulín.
Cukrovka je tichý zabijak.
Vďaka nej sa mu tvorili rany na nohách, ktoré sa ťažko hojili.
Srdiečko zlyhávalo. Kardiostimulátor mu bol veľkým pomocníkom.
Obličky tiež zlyhávali. Dialýzu navštevoval tri krát v týždni.
Katka tu bola s nami 17,5 roka.
Odišla do večnosti k anjelom 13.4.2018
Stanislav veľmi ťažko zvládal Katkin odchod. Prestal bojovať.
Veľmi chcel ísť za ňou, a to sa mu splnilo o deväť mesiacov.
Od 22.1.2019 sú spolu.
20 rokov som žila život, ktorý som prispôsobovala potrebám najbližších.
Bol to život náročný, no zároveň krásny.
Plný pokory. Ten život ma naučil trpezlivosti a dal mi veľa sily.
Naučil ma neriešiť banality, netrápiť sa minulosťou. Neriešiť budúcnosť.
Naučil ma žiť v prítomnosti.
Užívať si život.
Žijem nový život.
Mám novú rodinu.
Manžela Štefana, ktorý mi je veľkou oporou.
Dcérku, pri ktorej spoznávam tínedžerske starosti, ale aj radosti.
Syna a nevestu, ktorí nás obdarovali krásnou vnučkou.
Je nádherné žiť krásny zdravý život. Je to tak vzácne.
Veľmi si to vážim.
S mojim terajším manželom Štefanom sa poznáme 20 rokov.
Obaja sme žili náročné životy.
Pri jeho rozvode pred niekoľkými rokmi sme mu so Stankom veľmi pomohli. Štefan nám bol za to veľmi vďačný.
Chodieval nám pomáhať okolo domu, keď už Stanko nevládal.
Riešili sme spolu každý čo i len maličký problém. Stanko mi hovorieval: “ Iva, ak zomriem buďte so Števkom spolu.“
Mal ho veľmi rád.
Deti poznám od malička. Sú mi ako vlastné.
Náročné životné skúšky nás obidvoch posilnili.
Keďže sme poznali naše osudy, o to viac si vážime náš spoločný život.
Teším sa, že je Števko empatický. Rád pomáha ľuďom. Život iných mu nie je ľahostajný.
Preto som mu vďačná, že aj v tomto smere mi je veľkou oporou a spolu môžeme pomáhať.
Kto najlepšie poradí a pochopí?